Život Prešova
online
online
MISTRÍKOVÁ: Ľudia na námestiach v novembri 1989 vedeli, čo nechcú
17.11.2009 Celý región
Bratislava 16. novembra (TASR) - Ľudia, ktorí v novembri 1989 stáli na námestiach, spájalo vedomie toho, čo už nechcú, jasnú spoločnú predstavu o budúcnosti však nemali.Za pochodu sa museli učiť zvládať náročné politické problémy aj vedúce osobnosti Novembra \'89. \"Nemali žiadne skúsenosti a prirodzene robili všetko preto, aby tieto skúsenosti boli schopní sanovať aspoň tam, kde to bolo nevyhnutné. A stať sa ministrom vnútra bez toho, aby ste tušili, z akých zložiek sa vôbec skladá štátny mocenský aparát... , \" komentuje historický precedens, kedy bol za ministra vnútra v konkurze vybraný Vladimír Mečiar, študentská líderka z čias novembrových udalostí Zuzana Mistríková v exkluzívnom rozhovore pre TASR.
Ktoré otázky otvorené v novembri \'89 už podľa vás história uzavrela a ktoré sú stále otvorenými témami?
Neviem, či je možné veci takto rozdeliť. Mám ale pocit, že len málo vecí je uzavretých tak, ako by mali byť a aby sa s nimi dalo pracovať. Mám na mysli seriózne historiograficky spracované udalosti na Slovensku spred 20 rokov. Každý rok sa pri príležitosti Novembra \'89 uverejnia nejaké rozhovory s „pamätníkmi“. Šimečkova nadácia spracovala pred 10 rokmi formou \"oral history\" aspoň časť diania, ale že by sme mali spracovanú takú komplexnú informáciu, akou je (okrem iných) v Čechách knižka a dokumentárny seriál \"Labyrintem revoluce\", tak také niečo tu vôbec neprebehlo. Ako sa dá rozprávať napríklad s dnešnými študentmi o Novembri a jeho súvislostiach, keď o tom existuje pramálo serióznych zdrojov?
Skôr som smeroval k otázke, nakoľko je ešte aktuálne písať napríklad o probléme Jána Budaja, ktorého politickú kariéru hneď v začiatkoch zastavilo objavenie spisu, podľa ktorého údajne podpísal spoluprácu s ŠtB. Práve otázka spolupráce s komunistickou tajnou bezpečnosťou je dodnes neuzavretá a široko diskutovaná téma...
Ak by bola kvalitne spracovaná historiografia, aj tieto témy by sa dali ľahšie oddeliť. Pretože keď dnes posadíte ľudí Novembra \'89 za stôl s cieľom diskutovať o Novembri a vývoji po ňom, ľuďom sa často témy zlievajú a spájajú. Problém volieb v roku 1990, z ničoho nič objaveného spisu na stole Vladimíra Mečiara a veci, ktoré s tým súvisia, nemenia nič na zástoji Jána Budaja v novembrových dňoch a jeho činnosti pred Novembrom\'89. Schopnosť predpokladať, čo môžu informácie zo spisov ŠtB – či už interpretované v súvislostiach, alebo vytrhnuté z kontextu – a „použité“ niekým v pravý čas, spôsobiť pre vývoj, na ktorého naštartovaní sa Ján Budaj podieľal, je už iná vec a diskusia o tom je spojená so schopnosťou ľudí Novembra\'89 čeliť realite politického zápasu, ktorý týmto nastal tesne pred voľbami v roku 1990.
Dajú sa korene neskoršieho vystúpenia disidentov, študentov a umelcov proti režimu hľadať ešte v lete 1989, keď boli zatknutí piati disidenti vrátane Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského? Alebo ešte skôr?
Ja som veľmi nepoznala túto časť slovenského disentu. Ale určite pôdu pre November \'89 tvorili všetky neoficiálne aktivity – minimálne vedeli ich aktéri hneď v prvých hodinách po 17. novembri, na koho sa môžu obrátiť, s kým môžu počítať. Určite je dôležité spomenúť aj január, keď sa v Prahe zatýkalo za pripomenutie si smrti Jana Palacha alebo bratislavskú sviečkovú demonštráciu rok predtým. Dnes je dôležité mladým ľuďom vysvetľovať, že November\'89 určite, a hlavne v prvých dňoch, nebol happening. Že sme síce boli v strede Európy, ale v lete toho istého roku bola v Číne študentská demonštrácia doslova prevalcovaná tankami. Že situácia nebola taká jednoznačná, aby bolo každému od prvej chvíle jasné: toto je ten moment, kedy už moc nezasiahne a čaká ju pád. Nenastal predsa ani v januári v Prahe, ani pri sviečkovej demonštrácii...
V Číne sa celý vývoj podarilo zvrátiť. Hrozilo to aj u nás?
Situácia v Číne sa samozrejme nedá úplne porovnávať so strednou Európou. Ale tiež to bol signál, o ktorom sa v komunistických krajinách vedelo. Myslím si, že Novembru\'89 sa podarilo \"prehupnúť\" hojdačku cez bod zlomu preto, že brutálny zásah bol tentoraz namierený proti študentom. V demonštrácii za Palacha figurovali ako študenti, tak disidenti a možno aj obyčajní ľudia, ktorí si v januári chceli pripomenúť bolestnú obeť študenta, ktorý sa odmietol zmieriť s postupným akceptovaním okupácie v roku 1968... Tým, že zásah 17. novembra bol namierený proti študentom, proti mase študentov z celej republiky a zo všetkých spoločenských vrstiev, nastal v krajine šok, ktorý spôsobil, že sa za štrajkujúcich študentov a divadelníkov postavili takmer všetci. Medzi zbitými študentmi boli určite aj deti komunistov, aj eštebákov, tak z Prahy, ako z Ostravy či Bratislavy. A keď sa objavila informácia, že jeden študent umrel, bola to emocionálna rozbuška...
Čo, mimochodom, bol podľa všetkého príslušník ŠtB, ktorý smrť predstieral...
...to nie je podstatné. V tej chvíli to vyhrotilo emócie tak, že sa aj ľudia, ktorí sa nikdy v živote neplánovali politicky vyjadriť, ocitli v situácii, keď nemohli nepovedať, že toto nie je v poriadku. Zásah \"zlomil\" režim na tom, že ho nemohli interpretovať ako zásah voči skupinke disidentov, hercov a študentov, ktorým sa možno nechce učiť a sú financovaní zo Západu. Študentov ako celok predsa nemôžete obviniť z toho, že sú platení Západom, Rádiom Slobodná Európa alebo kresťanským disentom. Tam už to nepomôže.
Možno zradil vládnu moc práve zámer zastrašiť študentov skutočne tvrdo potlačenou demonštráciou...
Oni predsa rovnako tvrdo zakročovali aj predtým. Ale v tomto prípade to už ľudia odmietli akceptovať, už to bolo \"cez čiaru\".
Sú aj teórie, podľa ktorých časť samotnej ŠtB už cítila, že režim v tej podobe, v akej bol, nie je udržateľný a rozhodla sa spustiť niečo, čo považovala za \"riadenú reakciu\" s cieľom vymeniť vedenie KSČ... Je možné, že uvažovali takto a potom sa im to vymklo z rúk?
Ako poznám fungovanie moci za tú chvíľu, čo som do nej mala možnosť „nahliadnuť“, zdá sa mi táto teória príliš sofistikovaná. Nehovorím, že niekde nejaký takýto druh motivácie nemohol zaznieť, ale neverím, že by udalosti Novembra\'89 prebiehali podľa scenára, ktorý by niekto vopred pripravil. Myslím, že si mocní neuvedomili ani to, že sa im zásahom podarilo vytvoriť oblúk medzi študentmi na Národní a študentmi roku 1939 a tým oblúk medzi komunistami a fašistami. Myslím, že si jednoducho povedali, že demonštrácia bola povolená tam a tam, v meste študenti nemajú čo robiť a tak zasiahli. A aby si to mládež zapamätala, zasiahli poriadne – vtlačili študentov do uzavretého priestoru a za výkrikov „rozíďte sa“ zmlátili každého, kto sa jedinou úzkou uličkou, nezatarasenou obrnenými autami, snažil uniknúť. To, že reakcia dostane takéto rozmery, si podľa mňa nikto z nich nevedel predstaviť.
Ako ste sa k tejto zmene dostali vy? Ktorý bol váš prvý deň v revolúcii?
Keďže sa na Deň študentstva v Prahe chystala veľká demonštrácia, vyhlásili rektori 17. novembra voľno. Robili všetko preto, aby študentov vyhnali z miest domov, rozptýlili ich. Lenže my sme na Vysokej škole múzických umení mali spolu s výtvarníkmi po 20 rokoch zorganizovaný krst prvákov, spojený s alegorickým sprievodom po meste. Ten nám síce na poslednú chvíľu \"zatrhli\", takže sme ho nakoniec mali iba na nádvorí školy, takmer všetci sme však boli v Bratislave.
To ste mali naschvál práve 17. novembra?
Bol to Deň študentstva a my sme sa logicky snažili využiť všetky konotácie, ktoré nám mohli pomôcť k tomu, aby nám akciu povolili. Takže sme to pripravili na sedemnásteho a večer sme to patrične študentsky oslavovali v klube VŠMU. Myslím, že ešte v noci alebo nad ránom sme sa cez prvé kontakty dozvedali, čo sa stalo v Prahe. Divadelné vysoké školy boli totiž vtedy v celej republike len tri, jedna v Prahe, ďalšia v Brne a naša v Bratislave, preto sme mali dobré kontakty. Navyše, v tom čase skúšal môj spolužiak Juraj Vaculík a Peter Gábor, ktorý študoval réžiu v Prahe, spoločné divadelné predstavenie. Peter sadol na vlak, pricestoval do Bratislavy a vysvetlil nám, čo sa stalo, priniesol prvé reakcie a stanoviská. Volali kamaráti z Brna, že brnianski študenti a divadelníci už reagujú tiež. Takže k nám sa prvý impulz dostal v sobotu.
A aká bola reakcia? Založili ste, povedzme, štrajkový výbor? Kto sa doň prvý prihlásil?
K nám sa to dostalo už aj s informáciou, že pražskí študenti sa rozhodli vstúpiť do štrajku. V sobotu poobede už vstupovali do štrajku pražskí divadelníci. V nedeľu sme sa potom dozvedeli, že sa niektorí divadelníci dohodli, že sa stretnú u Martina Hubu doma, potom, že výtvarníci pripravujú stretnutie v Umeleckej besede...
Čo to znamená \"my\"?
Nás udalosti vďaka tomu krstu zastihli ako keby zorganizovaných. Tí, ktorí sme krst pripravovali, sme boli za tých niekoľko dní zohraným tímom. Napríklad v pondelok ráno (20. novembra), sme – už s podpisovými hárkami v taške - ešte vracali kostýmy do STV. A potom sme pokračovali organizovať ďalej. Štrajk. Vtedy v nedeľu sa stretli u Martina Hubu napríklad Martin Porubjak, Milan Lasica, Marián Labuda, Milan Kňažko, spísali prvý text, ktorý sa objavil vo vysielaní Slobodnej Európy, potom sa večer čítal v divadlách. Odtiaľ sa išlo do Umeleckej besedy. Prvý verejný prejav nesúhlasu bol v Bratislave v tých dvoch divadlách, ktoré v nedeľu odmietli hrať. V oboch sa niekoľko divadelníkov postavilo na javisko a obyčajným ľuďom, z ktorých mnohí vôbec nevedeli, čo sa v Prahe stalo, povedali, že nebudú hrať, pretože sa odmietajú tváriť, že sa nestalo nič. Boli medzi nimi i ľudia, ktorí patrili medzi našich pedagógov, ktorých sme obdivovali a dôverovali sme im. Aj preto bolo naše rozhodnutie začať organizovať štrajk úplne logické. Pripravili sme prehlásenia, podpisové hárky a v pondelok ráno sme oznámili rektorovi, že začíname zbierať podpisy na štrajk.
Ako sa zachoval rektor? Ako rektor VŠMU alebo úradník Československej socialistickej republiky?
Ako rektor VŠMU. A ako jeden z mála potom ostal rektorom aj po revolúcii.
Potom sa začali demonštrácie na námestí SNP... Mimochodom, zvukovú aparatúru vraj zapožičala skupina Tublatanka...
Áno, ak sa nemýlim po druhom dni.
Ako vlastne vzniklo VPN? Ľudia, ktorí sa vtedy postavili proti režimu, boli veľmi rôzni - študenti, umelci, disidenti... Ešte aj disidenti sa navzájom názorovo veľmi líšili, iné názory mal Kusý, iné Čarnogurský a iné Budaj...
Od začiatku boli viditeľné najmä dve paralelné línie, ktoré sa po celý čas prepájali. V úvodzovkách \"dospelí\" v pondelok založili VPN a študentská linka vznikala tak, že už v pondelok sa stretli študenti, ktorí organizovali štrajk na jednotlivých školách a potom sa stretávali každý podvečer v sídle divadelnej fakulty VŠMU na dnešnej Ventúrskej – vtedy Jiráskovej ulici. To bol ten tzv. Koordinačný výbor. Ten sa zase snažil vymieňať si informácie s Koordinačným výborom v Prahe. Najprv sme tam cestovali takmer denne, potom ostal v Prahe dlhšie jeden náš kolega. Tie prvé dni to bolo najmä o komunikácii, bola totiž omnoho zložitejšia, než je tomu dnes. Nemali sme k dispozícii faxy, internet, mobily. Oficiálne médiá informovali len o svojich verziách toho, čo sa stalo.
Kedy sa podarilo získať mediálny priestor aj pre objektívnejšie informovanie o vašej činnosti?
Pamätníci hovoria, že v Slovenskej televízii to bolo skôr, ako v Čechách. Mám pocit, že prvý dialóg bol dokonca už v piatok prvého týždňa. My sme totiž v ten večer mali ísť s Petrom Zajacom do viedenskej televízie, kde nám ponúkli priestor v relácii s názvom Klub Zwei. Rakúska ambasáda nám v priebehu dňa dala vízum, aby sme mohli vycestovať. Napokon sme nikam nešli, pretože v ten večer bol prvý dialóg v Slovenskej televízii – resp. v Československej televízii Bratislava.
Prečo ste vlastne mali ísť do Rakúska vy s Petrom Zajacom? On mal ísť za disidentov, vy za študentov?
On za VPN a ja za študentov. Tento výber bol samozrejme trochu i o tom, kto vedel po nemecky. Vtedy nikto nikomu úlohy nevyberal, prosto sa to „vyvŕbilo“ za pochodu. Niekto vedel lepšie komunikovať a argumentovať, iný zháňať autá. Nikdy nenastal moment, že by sme si sadli za stôl a povedali: Ty budeš robiť to a ty budeš „hovorca“...
Hovoríte, že funkcie sa tam obsadzovali systémom: človek prišiel a robil to? Tak sa stal aj Vladimír Mečiar ministrom vnútra?
To bolo ešte absurdnejšie. Myslím, že zorganizovali konkurz na ministra vnútra. On bol jeden z ľudí, ktorí sa na ňom objavili.
Vo svete asi nebude veľa prípadov, keď sa ministerská funkcia pridelila na základe konkurzu...
Predstavte si skupinu ľudí, z ktorých jeden je disident, druhý literárny vedec, tretí divadelník, ako sa ocitnú v situácii, že ich občiansky postoj sa dostane behom týždňa alebo dvoch do situácie, v ktorej rozhodujú o zložení vlády. Tí ľudia však mali rozmer, ktorý je už dnes nepredstaviteľný. Vedeli posúdiť, ktoré veci by nevedeli robiť dobre, resp. ku ktorým nemajú „výbavu“...
...myslíte tým, že niekto môže byť ministrom a dobrovoľne sa ním nestane?
... áno. Absurdné na tom bolo, že v tejto krajine nikto, kto nebol súčasťou nomenklatúry, nemal skúsenosti s riadením ničoho - ani podniku, ani štátu. Nemali žiadne skúsenosti a prirodzene robili všetko preto, aby tieto skúsenosti boli schopní sanovať aspoň tam, kde to bolo nevyhnutné. A stať sa ministrom vnútra bez toho, aby ste tušili, z akých zložiek sa vôbec skladá štátny mocenský aparát... Nebolo až také absurdné staviť kartu aj na využitie ľudí, ktorí pracovali pre predchádzajúci režim. Napríklad pôsobenie Mariána Čalfu vo federálnej vláde patrilo medzi najpozitívnejšie veci, ktoré sa počas prvého volebného obdobia stali. Čalfa bol komunista, bol to nomenklatúrny káder, ale bol to nesmierne schopný človek. Schopný viesť vládu a viesť diskusiu. To zďaleka nevie každý, ani každý politik. Rozhodol sa, že chce byť súčasťou zmeny a tak bolo jeho angažmán v celom procese nesmierne dôležité. Nikto iný by to asi nebol býval urobil tak dobre.
Na druhej strane, VPN bolo úspešné ako širokospektrálne hnutie, Mečiar však dokázal vytvoriť úspešnú stranu...
Keď sa začalo organizovať VPN už ako funkčný politický subjekt, mal Mečiar vnútorný problém s tým, že v tejto strane boli viacerí najvyšší štátni funkcionári - predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, predseda federálnej vlády Marián Čalfa, predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško a až potom on ako predseda slovenskej vlády. A ešte „nad tým všetkým“ predseda strany, ktorým bol Fedor Gál. A z tých piatich predsedov bol Mečiar na najnižšom stupni. To nie je celkom jeho pozícia. Najprv sa rozhodol, že sa stane predsedom strany, aj sa o to na sneme VPN pokúsil. Keď sa mu to nepodarilo, vyvolal konflikt, že ho chce v STV niekto cenzurovať... Keďže odišiel zo strany, logicky bol odvolaný zo všetkých funkcií a stal sa z neho martýr, ktorý o pol roka vyhral voľby. A od toho momentu už bol vždy v strane, kde pôsobil, číslom jeden.
Vráťme sa k roku 1989. Aké boli fázy odchodu komunistov od moci?
Po generálnom štrajku sa najprv pokúsili rokovať a vyrokovať, že pustia do vlády zopár nekomunistov. Neprešlo. Študenti ani VPN a Občianske fórum návrh neakceptovali. Potom vznikli vlády (federálna a národné), v ktorých už nekomunistov bolo viac ako polovica a federálny parlament odhlasoval zrušenie štvrtého článku ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany. Od toho momentu nastali kooptácie prvých ľudí do parlamentov a celé to smerovalo k voľbe prezidenta. Tým sa 29. decembra stal Václav Havel. No a potom príprava prvých slobodných volieb, ktoré sa napokon uskutočnili v júni 1990. To boli politické zlomy zmeny systému.
Voľby a spory o vytvorenie kandidátky väčšinou vedú k istému čisteniu pomerov v strane, nakoniec, aj vy ste konštatovali, že napríklad Mečiar nebol spokojný s pozíciou v strane. Poznačili prvé voľby VPN aj v ďalších smeroch?
Toto boli voľby, ktoré boli predovšetkým o porazení komunistov. Až do ich konania boli študenti stále v štrajkovej pohotovosti. Podmienky Novembra\'89 sa mali totiž naplniť až prvými skutočnými voľbami. Možno niekde ľudia diskutovali, kto má byť na šestnástom a kto sedemnástom mieste, ale žiadne zásadné „vnútrostranícke“ boje o pozície neprebiehali. Volebný systém bol vtedy svojím spôsobom demokratickejší, než je dnes. Na Slovensku boli tri kraje plus Bratislava a preferenčné hlasy mali na definitívne výsledky zásadný vplyv. Napríklad ja som sa takto dostala do parlamentu. Študenti podporovali volebnú kampaň, ale väčšinou do politiky ísť nechceli. Ja som bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste. Ľudia v stredoslovenskom kraji ma \"prekrúžkovali\" zo šestnásteho na druhé miesto. Myslím, že v tomto čase bolo naozaj najdôležitejšie, aby prebehli prvé slobodné voľby, v ktorých ľudia môžu voliť aj niekoho iného ako komunistov.
Už na prvej kandidátke VPN figurovali aj ľudia, ktorí boli do novembra členmi KSČ, Ján Budaj sa aktuálne vyjadril, že to považuje za veľkú chybu...
Mohli by sme sa baviť o tom, či bola revolúcia antikomunistická, alebo protirežimová. Aj Alexander Dubček bol svojou históriou komunista. Samozrejme, boli diskusie o tom, či majú kandidovať ľudia z komunistickej časti tej prvej vlády, ktorí na zmenách spolupracovali - ako napríklad Marián Čalfa. Dospeli sme k názoru, že majú, aj keď s tým niektorí antikomunisti mohli mať problém. Ale, pravdu povediac, nepamätám sa, že by to v tej chvíli spôsobilo nejakú veľkú hádku.
Toto obdobie ukončil nástup HZDS. Ako k nemu prišlo?
Ľudia, ktorí odvolávali Mečiara z funkcie predsedu vlády, vedeli, že to využije a bude sa stavať do úlohy martýra. A mimochodom, časť národa dodnes nepochopila Mečiarovu vtedajšiu pozíciu. Napriek tomu, boli ľudia Novembra\'89 takí „neprezieraví“, že to spravili. V tej chvíli totiž považovali za nevyhnutné dať signál, že to, čo Mečiar robí, a spôsob, akým sa rozhodol vládnuť, nie je v poriadku.
To, že ľudia prešli od VPN k HZDS...
...neprešli, oni považovali Mečiara za pokračovateľa...
Však Vladimír Mečiar sa aj považuje za pokračovateľa VPN. A nerád vidí, ak sa zabúda, že HZDS vzniklo na pôde VPN...
O tom sa treba rozprávať s Milanom Kňažkom. Bez neho by nikdy v živote nebolo možné tak jednoznačne spájať Mečiara a HZDS s ľuďmi Novembra\'89. Milan je ten, ktorý prišiel do televízie a povedal, že niekto ubližuje Mečiarovi.
A prečo?
Neviem, nikdy som sa s ním o tom nerozprávala. Jeho verziu som počula len raz – v dokumente Českej televízie. Zistila som vtedy, že mal úplne iné informácie o situácii ako ja. Podstatné ale je, že každý, kto kedy chcel s Mečiarom spolupracovať a nebyť len súčasťou jeho hierarchickej štruktúry, „závisieť“ od neho, časom prišiel na to, že to možné nie je a musel od neho odísť. Tento proces prebieha prakticky 18 rokov...
ĽS-HZDS na čele s Mečiarom je už viac ako tri roky súčasťou vlády Roberta Fica a spolupracujú...
Lenže premiér Robert Fico nie je s Vladimírom Mečiarom v tej istej politickej strane a navyše, Mečiar je v menšine. Keby bol Mečiar na Ficovom mieste, bolo by to iné garde.
Ľudia Novembra postupne takmer všetci politiku opustili. Niektorí sa pomerne rýchlo vrátili do divadiel, na školy, iní pôsobili v politike ešte niekoľko rokov, ale ich schopnosť oslovovať voličov postupne klesala. Prišlo to jednoducho časom, alebo je to tým, že to neboli ideálne typy na robenie politiky?
Princíp politiky - a to odhliadnuc od toho, že to dnes u nás vyzerá tak, ako to vyzerá - je postavený na tom, že sa uchádzate o moc. Preto, aby vám umožnila realizovať takú víziu spoločnosti, akú považujete za správnu. Ak ale vo svojom vnútri nepovažujete moc za to najdôležitejšie, pretože sú pre vás dôležitejšie iné hodnoty, tak v zápase o ňu nemôžete byť úspešný.
Občas sa ešte aj dnes diskutuje o ideáloch revolúcie, či z nich niečo ostalo aj po rokoch. Na druhej strane napríklad politológ Miroslav Kusý upozorňuje, že požiadavky Nežnej revolúcie sa podarilo naplniť takmer všetky - či to boli slobodné voľby, sloboda prejavu, atď... Z čoho teda vyplývajú tieto polemiky?
Ľudí na námestiach spájalo to, že vedeli, čo už nechcú. Ale ak by niekto urobil prieskum o tom, ako si predstavujú budúcnosť, asi by sme veľa spoločných názorov nenašli. Vedeli sme väčšinou, ktoré veci nie sú v spoločnosti v poriadku a vedeli sme ich aj pomenovať. Ale o tom, ako to má v praxi vyzerať... Kto s tým mal skúsenosti? Nikto. Navyše, keď sa spoločnosť ocitne v tranzitnej fáze, zásadne sa menia jej politické a ekonomické parametre a otvorí sa, tak sa otvorí aj voči negatívnym javom. Predtým ste prežili celý život bez toho, aby ste museli urobiť čo i len jedno fatálne rozhodnutie. A prežili ste ho aj s nejakou prácou, aj v nejakom byte. A zrazu sa ľudia zo dňa na deň stali za seba zodpovední. Jedno zlé rozhodnutie a je z vás bezdomovec. Neboli sme na to zvyknutí, systém nás odučil zodpovednosti za seba. Tých 20 rokov prinieslo aj tragické príbehy konkrétnych ľudí. A krajina, ktorá bola v tranzite, nemala vybudovanú záchrannú sieť, aby tí, čo spravia chybu, nepadli úplne na dno. To potom vytvára pocit márnosti.
Čo vám po 20 rokoch od Novembra najviac chýba? Tým nemyslím otázky hodnôt, ale skôr konkrétne veci...
Na začiatku som si myslela, že tá obrovská dávka „chcenia“ a pozitívnej emócie, ktorá sa vynorila v novembri a decembri 1989 a pomohla ľuďom uskutočniť pozitívne zmeny, by predsa len mohla pomôcť aj ďalej, pomôcť zvládnuť zmeny na „vyššej úrovni“. Ale keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že žiaden vývoj sa nedá preskočiť. Veľa vecí, ktoré sa stali, sa stať nemuselo, napríklad v Čechách sa aspoň niektorým problémom dokázali vyhnúť, ale zase sa im stali iné. Za veľký problém považujem aj to, že sa v rámci politického zápasu spochybnili veci, ktoré by mali byť pevnou súčasťou hodnotového systému normálnej spoločnosti. Napríklad, že na prezidenta (akéhokoľvek) sa vajíčka nehádžu. Alebo že kradnúť sa nepatrí a je jedno, či niekto kradol pre vami... A tiež nevyhnutné mechanizmy demokracie - nezávislosť súdov od výkonnej moci, funkčný, profesionálne a morálne zdatný ústavný súd. Pretože niekde naozaj musí byť \"záklapka\", ktorá zastaví chybné procesy. Zahrávanie sa s týmito vecami považujem za veľké nebezpečenstvo. Ale na druhej strane, keď si spomeniem, ako sme si pred rokom 1998 mysleli, že už je definitívne všetko stratené a že Slovensko bude vylúčené z procesov, ktorými sa okolité štáty integrovali do euroatlantických štruktúr – a napokon sme to zvládli, tak si myslím, že proces ide v sínusoidách. Ide len o to ustriehnuť, aby sínusoida nevybočila z rámca, ktorý nás ešte stále radí medzi relatívne civilizované štáty.
Ktoré otázky otvorené v novembri \'89 už podľa vás história uzavrela a ktoré sú stále otvorenými témami?
Neviem, či je možné veci takto rozdeliť. Mám ale pocit, že len málo vecí je uzavretých tak, ako by mali byť a aby sa s nimi dalo pracovať. Mám na mysli seriózne historiograficky spracované udalosti na Slovensku spred 20 rokov. Každý rok sa pri príležitosti Novembra \'89 uverejnia nejaké rozhovory s „pamätníkmi“. Šimečkova nadácia spracovala pred 10 rokmi formou \"oral history\" aspoň časť diania, ale že by sme mali spracovanú takú komplexnú informáciu, akou je (okrem iných) v Čechách knižka a dokumentárny seriál \"Labyrintem revoluce\", tak také niečo tu vôbec neprebehlo. Ako sa dá rozprávať napríklad s dnešnými študentmi o Novembri a jeho súvislostiach, keď o tom existuje pramálo serióznych zdrojov?
Skôr som smeroval k otázke, nakoľko je ešte aktuálne písať napríklad o probléme Jána Budaja, ktorého politickú kariéru hneď v začiatkoch zastavilo objavenie spisu, podľa ktorého údajne podpísal spoluprácu s ŠtB. Práve otázka spolupráce s komunistickou tajnou bezpečnosťou je dodnes neuzavretá a široko diskutovaná téma...
Ak by bola kvalitne spracovaná historiografia, aj tieto témy by sa dali ľahšie oddeliť. Pretože keď dnes posadíte ľudí Novembra \'89 za stôl s cieľom diskutovať o Novembri a vývoji po ňom, ľuďom sa často témy zlievajú a spájajú. Problém volieb v roku 1990, z ničoho nič objaveného spisu na stole Vladimíra Mečiara a veci, ktoré s tým súvisia, nemenia nič na zástoji Jána Budaja v novembrových dňoch a jeho činnosti pred Novembrom\'89. Schopnosť predpokladať, čo môžu informácie zo spisov ŠtB – či už interpretované v súvislostiach, alebo vytrhnuté z kontextu – a „použité“ niekým v pravý čas, spôsobiť pre vývoj, na ktorého naštartovaní sa Ján Budaj podieľal, je už iná vec a diskusia o tom je spojená so schopnosťou ľudí Novembra\'89 čeliť realite politického zápasu, ktorý týmto nastal tesne pred voľbami v roku 1990.
Dajú sa korene neskoršieho vystúpenia disidentov, študentov a umelcov proti režimu hľadať ešte v lete 1989, keď boli zatknutí piati disidenti vrátane Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského? Alebo ešte skôr?
Ja som veľmi nepoznala túto časť slovenského disentu. Ale určite pôdu pre November \'89 tvorili všetky neoficiálne aktivity – minimálne vedeli ich aktéri hneď v prvých hodinách po 17. novembri, na koho sa môžu obrátiť, s kým môžu počítať. Určite je dôležité spomenúť aj január, keď sa v Prahe zatýkalo za pripomenutie si smrti Jana Palacha alebo bratislavskú sviečkovú demonštráciu rok predtým. Dnes je dôležité mladým ľuďom vysvetľovať, že November\'89 určite, a hlavne v prvých dňoch, nebol happening. Že sme síce boli v strede Európy, ale v lete toho istého roku bola v Číne študentská demonštrácia doslova prevalcovaná tankami. Že situácia nebola taká jednoznačná, aby bolo každému od prvej chvíle jasné: toto je ten moment, kedy už moc nezasiahne a čaká ju pád. Nenastal predsa ani v januári v Prahe, ani pri sviečkovej demonštrácii...
V Číne sa celý vývoj podarilo zvrátiť. Hrozilo to aj u nás?
Situácia v Číne sa samozrejme nedá úplne porovnávať so strednou Európou. Ale tiež to bol signál, o ktorom sa v komunistických krajinách vedelo. Myslím si, že Novembru\'89 sa podarilo \"prehupnúť\" hojdačku cez bod zlomu preto, že brutálny zásah bol tentoraz namierený proti študentom. V demonštrácii za Palacha figurovali ako študenti, tak disidenti a možno aj obyčajní ľudia, ktorí si v januári chceli pripomenúť bolestnú obeť študenta, ktorý sa odmietol zmieriť s postupným akceptovaním okupácie v roku 1968... Tým, že zásah 17. novembra bol namierený proti študentom, proti mase študentov z celej republiky a zo všetkých spoločenských vrstiev, nastal v krajine šok, ktorý spôsobil, že sa za štrajkujúcich študentov a divadelníkov postavili takmer všetci. Medzi zbitými študentmi boli určite aj deti komunistov, aj eštebákov, tak z Prahy, ako z Ostravy či Bratislavy. A keď sa objavila informácia, že jeden študent umrel, bola to emocionálna rozbuška...
Čo, mimochodom, bol podľa všetkého príslušník ŠtB, ktorý smrť predstieral...
...to nie je podstatné. V tej chvíli to vyhrotilo emócie tak, že sa aj ľudia, ktorí sa nikdy v živote neplánovali politicky vyjadriť, ocitli v situácii, keď nemohli nepovedať, že toto nie je v poriadku. Zásah \"zlomil\" režim na tom, že ho nemohli interpretovať ako zásah voči skupinke disidentov, hercov a študentov, ktorým sa možno nechce učiť a sú financovaní zo Západu. Študentov ako celok predsa nemôžete obviniť z toho, že sú platení Západom, Rádiom Slobodná Európa alebo kresťanským disentom. Tam už to nepomôže.
Možno zradil vládnu moc práve zámer zastrašiť študentov skutočne tvrdo potlačenou demonštráciou...
Oni predsa rovnako tvrdo zakročovali aj predtým. Ale v tomto prípade to už ľudia odmietli akceptovať, už to bolo \"cez čiaru\".
Sú aj teórie, podľa ktorých časť samotnej ŠtB už cítila, že režim v tej podobe, v akej bol, nie je udržateľný a rozhodla sa spustiť niečo, čo považovala za \"riadenú reakciu\" s cieľom vymeniť vedenie KSČ... Je možné, že uvažovali takto a potom sa im to vymklo z rúk?
Ako poznám fungovanie moci za tú chvíľu, čo som do nej mala možnosť „nahliadnuť“, zdá sa mi táto teória príliš sofistikovaná. Nehovorím, že niekde nejaký takýto druh motivácie nemohol zaznieť, ale neverím, že by udalosti Novembra\'89 prebiehali podľa scenára, ktorý by niekto vopred pripravil. Myslím, že si mocní neuvedomili ani to, že sa im zásahom podarilo vytvoriť oblúk medzi študentmi na Národní a študentmi roku 1939 a tým oblúk medzi komunistami a fašistami. Myslím, že si jednoducho povedali, že demonštrácia bola povolená tam a tam, v meste študenti nemajú čo robiť a tak zasiahli. A aby si to mládež zapamätala, zasiahli poriadne – vtlačili študentov do uzavretého priestoru a za výkrikov „rozíďte sa“ zmlátili každého, kto sa jedinou úzkou uličkou, nezatarasenou obrnenými autami, snažil uniknúť. To, že reakcia dostane takéto rozmery, si podľa mňa nikto z nich nevedel predstaviť.
Ako ste sa k tejto zmene dostali vy? Ktorý bol váš prvý deň v revolúcii?
Keďže sa na Deň študentstva v Prahe chystala veľká demonštrácia, vyhlásili rektori 17. novembra voľno. Robili všetko preto, aby študentov vyhnali z miest domov, rozptýlili ich. Lenže my sme na Vysokej škole múzických umení mali spolu s výtvarníkmi po 20 rokoch zorganizovaný krst prvákov, spojený s alegorickým sprievodom po meste. Ten nám síce na poslednú chvíľu \"zatrhli\", takže sme ho nakoniec mali iba na nádvorí školy, takmer všetci sme však boli v Bratislave.
To ste mali naschvál práve 17. novembra?
Bol to Deň študentstva a my sme sa logicky snažili využiť všetky konotácie, ktoré nám mohli pomôcť k tomu, aby nám akciu povolili. Takže sme to pripravili na sedemnásteho a večer sme to patrične študentsky oslavovali v klube VŠMU. Myslím, že ešte v noci alebo nad ránom sme sa cez prvé kontakty dozvedali, čo sa stalo v Prahe. Divadelné vysoké školy boli totiž vtedy v celej republike len tri, jedna v Prahe, ďalšia v Brne a naša v Bratislave, preto sme mali dobré kontakty. Navyše, v tom čase skúšal môj spolužiak Juraj Vaculík a Peter Gábor, ktorý študoval réžiu v Prahe, spoločné divadelné predstavenie. Peter sadol na vlak, pricestoval do Bratislavy a vysvetlil nám, čo sa stalo, priniesol prvé reakcie a stanoviská. Volali kamaráti z Brna, že brnianski študenti a divadelníci už reagujú tiež. Takže k nám sa prvý impulz dostal v sobotu.
A aká bola reakcia? Založili ste, povedzme, štrajkový výbor? Kto sa doň prvý prihlásil?
K nám sa to dostalo už aj s informáciou, že pražskí študenti sa rozhodli vstúpiť do štrajku. V sobotu poobede už vstupovali do štrajku pražskí divadelníci. V nedeľu sme sa potom dozvedeli, že sa niektorí divadelníci dohodli, že sa stretnú u Martina Hubu doma, potom, že výtvarníci pripravujú stretnutie v Umeleckej besede...
Čo to znamená \"my\"?
Nás udalosti vďaka tomu krstu zastihli ako keby zorganizovaných. Tí, ktorí sme krst pripravovali, sme boli za tých niekoľko dní zohraným tímom. Napríklad v pondelok ráno (20. novembra), sme – už s podpisovými hárkami v taške - ešte vracali kostýmy do STV. A potom sme pokračovali organizovať ďalej. Štrajk. Vtedy v nedeľu sa stretli u Martina Hubu napríklad Martin Porubjak, Milan Lasica, Marián Labuda, Milan Kňažko, spísali prvý text, ktorý sa objavil vo vysielaní Slobodnej Európy, potom sa večer čítal v divadlách. Odtiaľ sa išlo do Umeleckej besedy. Prvý verejný prejav nesúhlasu bol v Bratislave v tých dvoch divadlách, ktoré v nedeľu odmietli hrať. V oboch sa niekoľko divadelníkov postavilo na javisko a obyčajným ľuďom, z ktorých mnohí vôbec nevedeli, čo sa v Prahe stalo, povedali, že nebudú hrať, pretože sa odmietajú tváriť, že sa nestalo nič. Boli medzi nimi i ľudia, ktorí patrili medzi našich pedagógov, ktorých sme obdivovali a dôverovali sme im. Aj preto bolo naše rozhodnutie začať organizovať štrajk úplne logické. Pripravili sme prehlásenia, podpisové hárky a v pondelok ráno sme oznámili rektorovi, že začíname zbierať podpisy na štrajk.
Ako sa zachoval rektor? Ako rektor VŠMU alebo úradník Československej socialistickej republiky?
Ako rektor VŠMU. A ako jeden z mála potom ostal rektorom aj po revolúcii.
Potom sa začali demonštrácie na námestí SNP... Mimochodom, zvukovú aparatúru vraj zapožičala skupina Tublatanka...
Áno, ak sa nemýlim po druhom dni.
Ako vlastne vzniklo VPN? Ľudia, ktorí sa vtedy postavili proti režimu, boli veľmi rôzni - študenti, umelci, disidenti... Ešte aj disidenti sa navzájom názorovo veľmi líšili, iné názory mal Kusý, iné Čarnogurský a iné Budaj...
Od začiatku boli viditeľné najmä dve paralelné línie, ktoré sa po celý čas prepájali. V úvodzovkách \"dospelí\" v pondelok založili VPN a študentská linka vznikala tak, že už v pondelok sa stretli študenti, ktorí organizovali štrajk na jednotlivých školách a potom sa stretávali každý podvečer v sídle divadelnej fakulty VŠMU na dnešnej Ventúrskej – vtedy Jiráskovej ulici. To bol ten tzv. Koordinačný výbor. Ten sa zase snažil vymieňať si informácie s Koordinačným výborom v Prahe. Najprv sme tam cestovali takmer denne, potom ostal v Prahe dlhšie jeden náš kolega. Tie prvé dni to bolo najmä o komunikácii, bola totiž omnoho zložitejšia, než je tomu dnes. Nemali sme k dispozícii faxy, internet, mobily. Oficiálne médiá informovali len o svojich verziách toho, čo sa stalo.
Kedy sa podarilo získať mediálny priestor aj pre objektívnejšie informovanie o vašej činnosti?
Pamätníci hovoria, že v Slovenskej televízii to bolo skôr, ako v Čechách. Mám pocit, že prvý dialóg bol dokonca už v piatok prvého týždňa. My sme totiž v ten večer mali ísť s Petrom Zajacom do viedenskej televízie, kde nám ponúkli priestor v relácii s názvom Klub Zwei. Rakúska ambasáda nám v priebehu dňa dala vízum, aby sme mohli vycestovať. Napokon sme nikam nešli, pretože v ten večer bol prvý dialóg v Slovenskej televízii – resp. v Československej televízii Bratislava.
Prečo ste vlastne mali ísť do Rakúska vy s Petrom Zajacom? On mal ísť za disidentov, vy za študentov?
On za VPN a ja za študentov. Tento výber bol samozrejme trochu i o tom, kto vedel po nemecky. Vtedy nikto nikomu úlohy nevyberal, prosto sa to „vyvŕbilo“ za pochodu. Niekto vedel lepšie komunikovať a argumentovať, iný zháňať autá. Nikdy nenastal moment, že by sme si sadli za stôl a povedali: Ty budeš robiť to a ty budeš „hovorca“...
Hovoríte, že funkcie sa tam obsadzovali systémom: človek prišiel a robil to? Tak sa stal aj Vladimír Mečiar ministrom vnútra?
To bolo ešte absurdnejšie. Myslím, že zorganizovali konkurz na ministra vnútra. On bol jeden z ľudí, ktorí sa na ňom objavili.
Vo svete asi nebude veľa prípadov, keď sa ministerská funkcia pridelila na základe konkurzu...
Predstavte si skupinu ľudí, z ktorých jeden je disident, druhý literárny vedec, tretí divadelník, ako sa ocitnú v situácii, že ich občiansky postoj sa dostane behom týždňa alebo dvoch do situácie, v ktorej rozhodujú o zložení vlády. Tí ľudia však mali rozmer, ktorý je už dnes nepredstaviteľný. Vedeli posúdiť, ktoré veci by nevedeli robiť dobre, resp. ku ktorým nemajú „výbavu“...
...myslíte tým, že niekto môže byť ministrom a dobrovoľne sa ním nestane?
... áno. Absurdné na tom bolo, že v tejto krajine nikto, kto nebol súčasťou nomenklatúry, nemal skúsenosti s riadením ničoho - ani podniku, ani štátu. Nemali žiadne skúsenosti a prirodzene robili všetko preto, aby tieto skúsenosti boli schopní sanovať aspoň tam, kde to bolo nevyhnutné. A stať sa ministrom vnútra bez toho, aby ste tušili, z akých zložiek sa vôbec skladá štátny mocenský aparát... Nebolo až také absurdné staviť kartu aj na využitie ľudí, ktorí pracovali pre predchádzajúci režim. Napríklad pôsobenie Mariána Čalfu vo federálnej vláde patrilo medzi najpozitívnejšie veci, ktoré sa počas prvého volebného obdobia stali. Čalfa bol komunista, bol to nomenklatúrny káder, ale bol to nesmierne schopný človek. Schopný viesť vládu a viesť diskusiu. To zďaleka nevie každý, ani každý politik. Rozhodol sa, že chce byť súčasťou zmeny a tak bolo jeho angažmán v celom procese nesmierne dôležité. Nikto iný by to asi nebol býval urobil tak dobre.
Na druhej strane, VPN bolo úspešné ako širokospektrálne hnutie, Mečiar však dokázal vytvoriť úspešnú stranu...
Keď sa začalo organizovať VPN už ako funkčný politický subjekt, mal Mečiar vnútorný problém s tým, že v tejto strane boli viacerí najvyšší štátni funkcionári - predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, predseda federálnej vlády Marián Čalfa, predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško a až potom on ako predseda slovenskej vlády. A ešte „nad tým všetkým“ predseda strany, ktorým bol Fedor Gál. A z tých piatich predsedov bol Mečiar na najnižšom stupni. To nie je celkom jeho pozícia. Najprv sa rozhodol, že sa stane predsedom strany, aj sa o to na sneme VPN pokúsil. Keď sa mu to nepodarilo, vyvolal konflikt, že ho chce v STV niekto cenzurovať... Keďže odišiel zo strany, logicky bol odvolaný zo všetkých funkcií a stal sa z neho martýr, ktorý o pol roka vyhral voľby. A od toho momentu už bol vždy v strane, kde pôsobil, číslom jeden.
Vráťme sa k roku 1989. Aké boli fázy odchodu komunistov od moci?
Po generálnom štrajku sa najprv pokúsili rokovať a vyrokovať, že pustia do vlády zopár nekomunistov. Neprešlo. Študenti ani VPN a Občianske fórum návrh neakceptovali. Potom vznikli vlády (federálna a národné), v ktorých už nekomunistov bolo viac ako polovica a federálny parlament odhlasoval zrušenie štvrtého článku ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe komunistickej strany. Od toho momentu nastali kooptácie prvých ľudí do parlamentov a celé to smerovalo k voľbe prezidenta. Tým sa 29. decembra stal Václav Havel. No a potom príprava prvých slobodných volieb, ktoré sa napokon uskutočnili v júni 1990. To boli politické zlomy zmeny systému.
Voľby a spory o vytvorenie kandidátky väčšinou vedú k istému čisteniu pomerov v strane, nakoniec, aj vy ste konštatovali, že napríklad Mečiar nebol spokojný s pozíciou v strane. Poznačili prvé voľby VPN aj v ďalších smeroch?
Toto boli voľby, ktoré boli predovšetkým o porazení komunistov. Až do ich konania boli študenti stále v štrajkovej pohotovosti. Podmienky Novembra\'89 sa mali totiž naplniť až prvými skutočnými voľbami. Možno niekde ľudia diskutovali, kto má byť na šestnástom a kto sedemnástom mieste, ale žiadne zásadné „vnútrostranícke“ boje o pozície neprebiehali. Volebný systém bol vtedy svojím spôsobom demokratickejší, než je dnes. Na Slovensku boli tri kraje plus Bratislava a preferenčné hlasy mali na definitívne výsledky zásadný vplyv. Napríklad ja som sa takto dostala do parlamentu. Študenti podporovali volebnú kampaň, ale väčšinou do politiky ísť nechceli. Ja som bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste. Ľudia v stredoslovenskom kraji ma \"prekrúžkovali\" zo šestnásteho na druhé miesto. Myslím, že v tomto čase bolo naozaj najdôležitejšie, aby prebehli prvé slobodné voľby, v ktorých ľudia môžu voliť aj niekoho iného ako komunistov.
Už na prvej kandidátke VPN figurovali aj ľudia, ktorí boli do novembra členmi KSČ, Ján Budaj sa aktuálne vyjadril, že to považuje za veľkú chybu...
Mohli by sme sa baviť o tom, či bola revolúcia antikomunistická, alebo protirežimová. Aj Alexander Dubček bol svojou históriou komunista. Samozrejme, boli diskusie o tom, či majú kandidovať ľudia z komunistickej časti tej prvej vlády, ktorí na zmenách spolupracovali - ako napríklad Marián Čalfa. Dospeli sme k názoru, že majú, aj keď s tým niektorí antikomunisti mohli mať problém. Ale, pravdu povediac, nepamätám sa, že by to v tej chvíli spôsobilo nejakú veľkú hádku.
Toto obdobie ukončil nástup HZDS. Ako k nemu prišlo?
Ľudia, ktorí odvolávali Mečiara z funkcie predsedu vlády, vedeli, že to využije a bude sa stavať do úlohy martýra. A mimochodom, časť národa dodnes nepochopila Mečiarovu vtedajšiu pozíciu. Napriek tomu, boli ľudia Novembra\'89 takí „neprezieraví“, že to spravili. V tej chvíli totiž považovali za nevyhnutné dať signál, že to, čo Mečiar robí, a spôsob, akým sa rozhodol vládnuť, nie je v poriadku.
To, že ľudia prešli od VPN k HZDS...
...neprešli, oni považovali Mečiara za pokračovateľa...
Však Vladimír Mečiar sa aj považuje za pokračovateľa VPN. A nerád vidí, ak sa zabúda, že HZDS vzniklo na pôde VPN...
O tom sa treba rozprávať s Milanom Kňažkom. Bez neho by nikdy v živote nebolo možné tak jednoznačne spájať Mečiara a HZDS s ľuďmi Novembra\'89. Milan je ten, ktorý prišiel do televízie a povedal, že niekto ubližuje Mečiarovi.
A prečo?
Neviem, nikdy som sa s ním o tom nerozprávala. Jeho verziu som počula len raz – v dokumente Českej televízie. Zistila som vtedy, že mal úplne iné informácie o situácii ako ja. Podstatné ale je, že každý, kto kedy chcel s Mečiarom spolupracovať a nebyť len súčasťou jeho hierarchickej štruktúry, „závisieť“ od neho, časom prišiel na to, že to možné nie je a musel od neho odísť. Tento proces prebieha prakticky 18 rokov...
ĽS-HZDS na čele s Mečiarom je už viac ako tri roky súčasťou vlády Roberta Fica a spolupracujú...
Lenže premiér Robert Fico nie je s Vladimírom Mečiarom v tej istej politickej strane a navyše, Mečiar je v menšine. Keby bol Mečiar na Ficovom mieste, bolo by to iné garde.
Ľudia Novembra postupne takmer všetci politiku opustili. Niektorí sa pomerne rýchlo vrátili do divadiel, na školy, iní pôsobili v politike ešte niekoľko rokov, ale ich schopnosť oslovovať voličov postupne klesala. Prišlo to jednoducho časom, alebo je to tým, že to neboli ideálne typy na robenie politiky?
Princíp politiky - a to odhliadnuc od toho, že to dnes u nás vyzerá tak, ako to vyzerá - je postavený na tom, že sa uchádzate o moc. Preto, aby vám umožnila realizovať takú víziu spoločnosti, akú považujete za správnu. Ak ale vo svojom vnútri nepovažujete moc za to najdôležitejšie, pretože sú pre vás dôležitejšie iné hodnoty, tak v zápase o ňu nemôžete byť úspešný.
Občas sa ešte aj dnes diskutuje o ideáloch revolúcie, či z nich niečo ostalo aj po rokoch. Na druhej strane napríklad politológ Miroslav Kusý upozorňuje, že požiadavky Nežnej revolúcie sa podarilo naplniť takmer všetky - či to boli slobodné voľby, sloboda prejavu, atď... Z čoho teda vyplývajú tieto polemiky?
Ľudí na námestiach spájalo to, že vedeli, čo už nechcú. Ale ak by niekto urobil prieskum o tom, ako si predstavujú budúcnosť, asi by sme veľa spoločných názorov nenašli. Vedeli sme väčšinou, ktoré veci nie sú v spoločnosti v poriadku a vedeli sme ich aj pomenovať. Ale o tom, ako to má v praxi vyzerať... Kto s tým mal skúsenosti? Nikto. Navyše, keď sa spoločnosť ocitne v tranzitnej fáze, zásadne sa menia jej politické a ekonomické parametre a otvorí sa, tak sa otvorí aj voči negatívnym javom. Predtým ste prežili celý život bez toho, aby ste museli urobiť čo i len jedno fatálne rozhodnutie. A prežili ste ho aj s nejakou prácou, aj v nejakom byte. A zrazu sa ľudia zo dňa na deň stali za seba zodpovední. Jedno zlé rozhodnutie a je z vás bezdomovec. Neboli sme na to zvyknutí, systém nás odučil zodpovednosti za seba. Tých 20 rokov prinieslo aj tragické príbehy konkrétnych ľudí. A krajina, ktorá bola v tranzite, nemala vybudovanú záchrannú sieť, aby tí, čo spravia chybu, nepadli úplne na dno. To potom vytvára pocit márnosti.
Čo vám po 20 rokoch od Novembra najviac chýba? Tým nemyslím otázky hodnôt, ale skôr konkrétne veci...
Na začiatku som si myslela, že tá obrovská dávka „chcenia“ a pozitívnej emócie, ktorá sa vynorila v novembri a decembri 1989 a pomohla ľuďom uskutočniť pozitívne zmeny, by predsa len mohla pomôcť aj ďalej, pomôcť zvládnuť zmeny na „vyššej úrovni“. Ale keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že žiaden vývoj sa nedá preskočiť. Veľa vecí, ktoré sa stali, sa stať nemuselo, napríklad v Čechách sa aspoň niektorým problémom dokázali vyhnúť, ale zase sa im stali iné. Za veľký problém považujem aj to, že sa v rámci politického zápasu spochybnili veci, ktoré by mali byť pevnou súčasťou hodnotového systému normálnej spoločnosti. Napríklad, že na prezidenta (akéhokoľvek) sa vajíčka nehádžu. Alebo že kradnúť sa nepatrí a je jedno, či niekto kradol pre vami... A tiež nevyhnutné mechanizmy demokracie - nezávislosť súdov od výkonnej moci, funkčný, profesionálne a morálne zdatný ústavný súd. Pretože niekde naozaj musí byť \"záklapka\", ktorá zastaví chybné procesy. Zahrávanie sa s týmito vecami považujem za veľké nebezpečenstvo. Ale na druhej strane, keď si spomeniem, ako sme si pred rokom 1998 mysleli, že už je definitívne všetko stratené a že Slovensko bude vylúčené z procesov, ktorými sa okolité štáty integrovali do euroatlantických štruktúr – a napokon sme to zvládli, tak si myslím, že proces ide v sínusoidách. Ide len o to ustriehnuť, aby sínusoida nevybočila z rámca, ktorý nás ešte stále radí medzi relatívne civilizované štáty.
0
www.ZIVOTPO.sk
